
Brieždenie tak skoro konvalinku zobúdza každé ráno do rovnakých dní. Strieda sa dážď, strieda sa slnko, no konvalinka zvyknutá je na obe. V žiadny deň nečaká zmenu, nečaká nič nové vo svojom živote. Pomaly rastie si na mieste, kde padlo semienko, ťahá sa za slnkom ako ostatné kvety, hľadá si miesto, chce pokojne umierať. Zmena v tom svete nejestvuje, túžby sú pre ňu neznáme. Aká to šťastná bytosť na tomto svete! Netúži, nesníva, nemá nádeje, ktoré sa nesplnia. Môže si rásť a nebáť sa zajtrajška. Nebáť sa, že nepríde brieždenie, nebáť sa sklamania zo svojej nádeje. Tíško si smie svoje miesto vychutnať. Jedinou starosťou pre ňu je, keď slnko nachvíľu zatieni mrak.
Stať sa však pre ňu stalo neočakávané. Nemožné bolo, čo prinieslo dnešné brieždenie. Natiahla sa zrazu ruka konvalinku odtrhnúť, otriasla rosu z jej spiacich listov, no potom ju odhodila ďalej do buriny. Zrazu takou opustenou stala sa táto kvetina, nemala už viac domova. Nebola možnosť, že by prežila. Do konca zostalo len trápenie, pomalé odumieranie. Príliš obyčajná, pomyslela si ruka, keď ju odtrhla. No prečo sa nepozrela skôr? Skôr než zničila možnosť žiť tej konvalinke, skôr než zastavila možnosť na lepšiu budúcnosť. Predtým ten pokojný život (, čo mala) môže si priať už teraz len v spomienkach. Smutne si u len zúfať. Objaviť nádeje neskoro, azda ešte horšie je, než túžiť kým ešte by mohli byť. Avšak zistiť, sny mohla mať a teraz už môže len zoschíňať...
Vo chvíli ničoho prišla k nej myšlienka, čo keby iná ruka ma trhala?, teplá a nežná s láskou ma vzala, byť i len chvíľu s ňou bola by nádhera!. Čo potom by znamenalo umrieť, keď zažila by ten kúsok šťastia. Pocítiť lásku a zomrieť, aký to sen môj úbohý! Teraz už márne ruka pre ňu stvorená bude ju hľadať v tráve na lúke. Ona už leží v burine smutná a zranená, umiera. Umiera s myšlienkou mučivou, že všetko mohlo byť inak jedinou stotinou. Mohla to ruka jej teraz vytúžená stihnúť skôr. Nikdy nemusela sa spoznať s tou druhou, studenou. A toto poznanie bude ju zožierať až do noci, kým neprestane dýchať, nezatvorí oči. Posledné brieždenie bolo pre ňu to dnešné. Kto by to povedal? Kto by na ňu myslel...
Nie je už ničím a ten komu mohla byť všetkým nikdy ju ani nezazrie, nebude vedieť, že bola, že už nie je. Krajšiu smrť nevedela si zrazu predstaviť, ako umrieť rukou toho, čo z lásky dal by jej ochutnať. Blaženosť vystriedala by trápenie. Všetko je iné, zmena priniesla len utrpenie. A tým trpela rastlinka ešte viac, že predtým bola možnosť, že mohla zmena šťastie prinášať. Nezostal pre ňu ani plamienok, čo v budúcnosti pre ňu by svietil. Dnes vidí slnko zapadať
posledný krát. Nikdy nezažila, čo vravia jej túžby, že mohla... Nespozná svoju ruku, nespozná aké je s láskou ju odtrhnúť. Naveky pamätať si bude len hrôzu, len smútok a clivotu. Nešlo by o bolesť, ani o smrť, keby mohla cítiť lásku, čo i len minútu.
posledný krát. Nikdy nezažila, čo vravia jej túžby, že mohla... Nespozná svoju ruku, nespozná aké je s láskou ju odtrhnúť. Naveky pamätať si bude len hrôzu, len smútok a clivotu. Nešlo by o bolesť, ani o smrť, keby mohla cítiť lásku, čo i len minútu.Všetko to už je nemožné a tak zostali jej len posledné sny, skôr než navždy zaspí, skôr než tento svet pre ňu úbohý opustí. Keby tak túžby strácali sa opäť v diaľke, keby tak opäť mohla len rásť a umierať i keď s nádejou nikdy nenaplnenou...