Krv stekajúca po dlážke sa zastavila, v jej ceste sa objavila priehlbina a jej husté častice pomaly vkĺzali dnu, tá diera jej zatarasila cestu a vsakovala všetku krv vytekajúcu z tela. Chcela ju pohltit, zahladit stopy. Krv sa bránila, chcela sa vrátiť späť tam odkiaľ prišla, chcela opäť prúdiť v jej žilách.
Jasný predmet roztvoril brány jej zivota, krv tiekla a tiekla a priehlbina sa pomaly napĺňala, vytvárala jazierko, slané tým ako sa krv miešala so slzami obete. Neboli to slzy bolesti ani slzy hnevu, či smútku... Tie nestihli prísť, stalo sa to tak rýchlo...Boli to slzy šťastia, slzy radosti.
Výraz osoby leziacej na zemi vyrážal dych, nebol v ňom ani náznak zdesenia, z jej tváre vyžarovalo šťastie.
Omamná vôna sviečok v miestnosti sa pomaly strácala a zamieňal ju sýty medený pach krvi, čerstvej, tečúcej potokmi preč od svojho domova, od tela v ktorom mala prúdiť ešte dlho.
Ak by sa len vrah zľutoval, ak by pochopil aj sám svoje myšlienky a činy skôr...
Uz aby boli aj nejake kapitoly...mam hlad po tvojomk pisani...